História stavebníctva je plná prekvapivých faktov, zaujímavých aj pre ľudí, ktorí nie sú „od fachu“. Dnes si zoberieme „na paškál“ tajnú prísadu do betónu, pomocou ktorej tento získaval priam zázračné vlastnosti.

 

Vojna s Kartágom

 

Dejiny síce hovoria, že používanie betónu sa vo väčšom meradle rozšírilo až v 20. storočí, no vo svojej prostej podobe sa používal už pred tisíckami rokov. Najmä starí Rimania pri svojich stavbách ciest, budov a akvaduktov hojne betónovali. S pádom Rímskej ríše sa však na túto hmotu na niekoľko storočí pozabudlo. Betón sa prestal používať. Z dávnych dôb sa však zachovala legenda z Prvej púnskej vojny (264 – 241 pred Kr.), v ktorej si Rimania vybavovali účty s Kartágom. Jedna z rímskych légií naďabila v Hispánií v blízkosti Heraklových stĺpov na úkryt, v ktorom malo byť zabezpečené kartáginské zlato a cennosti. Úkrytom bola malá jaskyňa, ktorej vchod bol privalený skalou a skala bola k otvoru „prilepená“ niečím, čo Rimania poznali – betónom. Tento však odolával pokusom o jeho rozbitie a likvidáciu. Až po niekoľkých dňoch sa legionárom podarilo kameň od skalnej steny odstrániť. Vnútri však našli len veľmi málo cenností a tak viac, ako o poklade rozprávali doma o zázračnom betóne premýšľajúc, akú zázračnú prísadu na jeho výrobu nepriatelia použili.

 

Dnes by sme im vedeli poradiť. Takéto tajné prísady majú v súčasnej dobe názov – plastifikátory. Je naozaj veľkým paradoxom, že Prvé plastifikátory nevedomky používali samotní starí Rimania, ktorí k románskemu cementu pridávali pre vylepšenie jeho spracovateľnosti najmä vaječné bielky, mlieko a živočíšnu krv.

 

Československé bunkre a opevnenia z betónu

 

Čo pridali do cementu Kartáginci sa dnes už nedozvieme, poďme však putovať dejinami až do našich končín v prvej polovici minulého storočia. Dodnes nie je uspokojivo zodpovedaná otázka zloženia betónu v československých pohraničných opevneniach. A práve táto otázka nedá dodnes mnohým spávať. Čo sa vlastne v tej dobe udialo? Tridsiate roky minulého storočia boli plné obáv z možnej vojny. Rýchly vývoj delostrelectva spôsoboval vrásky na čele všetkým, ktorí sa podieľali na obrane našej vtedajšej vlasti. Tvorcovia opevnení až do roku 1885 používali pre ne ako hlavné stavivá kameň, tehly a ako doplnenie zemné násypy.  Ukázalo sa však, že bežné konštrukcie tehlových stropov opevnení, ktoré malo hrúbku 1,5 metra (!), prekryté vrstvou zeminy s hrúbkou 2,5 metra nedokáže ochrániť pred prerazením novo vyvinutým granátom ráže 210mm. Vypukla panika a zdesenie. Niet sa teda čomu diviť, že sa začali stavať kryty z betónu.  Čoskoro sa však ukázalo, že ani obyčajný betón nie je výhra.  Účinky výbuchu granátu spôsobovali trhliny a pnutie v betóne a tým aj vznik „odprskov“ na protiľahlom bode dopadu. Už prvá svetová vojna  odkryla vážne nedostatky československých bunkrov.

 

PlastifikátorSpočiatku bola v Európe odporúčaná francúzska technológia výstavby opevnení, no Československo išlo svojou cestou výroby betónu a skúšobné výsledky boli viac, než priaznivé. Norma v našich končinách ustanovila pevnosť betónu v tlaku na 400kg/cm2. Pri skúškach však „náš“ betón vydržal neuveriteľných 650 – 680kg/m2. Aj tento výsledok bol dosiahnutý pomocou tajných prísad, ktorým dnes hovoríme plastifikátory. Takouto technológiou bolo za dva roky vo vtedajšom Československu postavených okrem mnohých bunkrov aj desaťtisíc objektov ľahkého opevnenia, z ktorých sú dodnes mnohé prístupné.

 

Čo sú to plastifikátory?

 

Sú to chemické látky, ktoré sa pridávajú do betónu pre zlepšenie jeho spracovateľnosti. Hlavným účelom plastifikačných prísad je zníženie množstva prímesovej vody v betóne, ktoré sa v dôsledku prejaví zvýšením jeho pevnosti. Ďalším pozitívnym dôsledkom použitia plastifikátora zvyčajne býva vyššia priľnavosť betónu ku kamenivu alebo výstuži, vyššia chemická odolnosť a mrazuvzdornosť.

Z predchádzajúcich riadkov jasne vyplýva, že by sme nemali odvracať zrak od minulosti, ako od nemodernej doby. Ak chcete, aby bol váš betón naozaj spoľahlivý, použite do neho „tajnú prísadu“.